Dá sa nájsť pocit bezpečia vo svete, kde je všetko neisté?

Získať istotu v dnešnom rýchlo sa meniacom nevyspytateľnom svete sa môže zdať mnohým z nás nemožné. Najmä ak nemáme istý mesačný príjem, podnikáme alebo pracujeme v slobodnom povolaní.
Získať istotu v dnešnom rýchlo sa meniacom nevyspytateľnom svete sa môže zdať mnohým z nás nemožné. Najmä ak nemáme istý mesačný príjem, podnikáme alebo pracujeme v slobodnom povolaní.

Jana je mladá ambiciózna žena, ktorá sa nevzdáva ani v krízových situáciách. Keď prišla o prácu redaktorky v časopise, ktorý sa majiteľ rozhodol zrušiť, lebo mu už neprinášal také zisky ako v minulosti, povedala si, že sa dá na podnikanie.
Využila svoje kontakty v umeleckej brandži a dala sa na organizovanie koncertov. Ten prvý sa jej vydaril nad očakávanie, lístky sa vypredali a zisk bol taký vysoký, že aj keď vyplatila drahých zahraničných interpretov, stále jej zostalo dosť peňazí na organizovanie ďalších podujatí.
A tak si, povzbudená úspechom, naplánovala tri ďalšie koncerty. Ten prvý však musela zrušiť, lebo virtuóz, ktorý mal na ňom byť hviezdou, dostal infarkt. Druhý koncert sa neuskutočnil, lebo sa ukázalo, že ľudia oň nemali až taký záujem, ako Jana predpokladala. Teraz s malou dušičkou očakáva, ako dopadne ten tretí v poradí. A hoci sa lístky predávajú dobre, od nervozity nemôže spávať.
Trápite sa, lebo vás niekto podviedol alebo sklamal?
Takéto situácie prichádzajú v podnikateľskom prostredí pomerne často. Podliehať pocitom krivdy alebo sa obviňovať, že sme niekomu naleteli, nemá zmysel. Odborník na meditáciu David Fontana odporúča zharmonizovať psychiku tak, že sa budeme snažiť na osobu, ktorá nám ublížila, v dobrom myslieť. Čím viac nás rozladila, tým viac by sme jej mali posielať pocity lásky a odpustenia. Najprv sa krátko sústredíme na svoj dych, zatvoríme oči a v duchu si predstavíme jej podobu. Potom si vizualizujeme lúč svetla, ktorý vychádza z nášho srdca a putuje do srdca človeka, ktorý nás rozladil. „Uvedomujem si, že aj keď urobím všetko, čo je v mojich silách, výsledok je aj tak neistý,“ sťažuje sa. „Chápem, že na svete sú veci medzi nebom a zemou, ktoré neovplyvním, ale ako sa s tým mám vyrovnať?“ Podľa etikoterapeutky Beaty Hlohovskej trpí depresiami a úzkostnými stavmi veľké percento takýchto ľudí. „Mohli by sme ich rozdeliť do dvoch skupín,“ tvrdí. „V tej prvej sú podnikatelia, živnostníci a umelci na voľnej nohe, ktorí žijú ako na hojdačke, úspech sa u nich strieda s neúspechom a majú pocit, že keby svet reagoval na ich snahu iným spôsobom, boli by v pohode. Druhú skupinu tvoria ľudia, ktorým sa profesionálne dlhodobo darí. Vybudovali úspešné firmy, majú slušné materiálne zázemie. Napriek tomu trpia úzkosťou, hoci na to nemajú racionálny dôvod.“Jedni i druhí sú na tom rovnako zle. Objavujú sa u nich psychosomatické poruchy, ako sú srdcová arytmia, zvýšený krvný tlak, bolesti hlavy, poruchy trávenia... Akoby ani nezáležalo na tom, v akých pomeroch človek žije. Ako je to možné? „Pocit životnej istoty totiž nikdy neprichádza zvonka, ale zvnútra,“ vysvetľuje Beata Hlohovská.



Šport a antidepresíva

Dostať pod kontrolu depresie spojené s existenčnými úzkosťami môže byť pre mnohých postihnutých náročné. Mnohí sa snažia zharmonizovať psychiku športom. Behajú, potia sa v posilňovni, hrajú golf. Po zvýšenej fyzickej námahe je mozog nadopovaný endorfínmi, a tak sa skutočne cítia lepšie. Ale väčšinou len dovtedy, kým sa hormóny zase neustália na svojich zvyčajných hodnotách. Keď táto stratégia nezaberá, ďalšou alternatívou sú antidepresíva. Sú to lieky, ktoré utlmia podráždenú nervovú sústavu, potlačia príznaky, ale samotné jadro problému neriešia. To sa totiž nedá ovplyvniť žiadnou chémiou. „Často za mnou prichádzajú ľudia, ktorí už na sebe vyskúšali všetko možné, a pocit psychickej pohody stále nie a nie prísť,“ tvrdí Beata Hlohovská. „Napokon sa vždy dopracujeme k tomu, že problém, ktorý vznikol v ľudskom vnútri, nemožno riešiť vonkajšími prostriedkami. Kým človek nezmení životný postoj, optiku, akou sa pozerá na svet, žiadny zázrak sa neudeje.“Základným problémom býva príliš jednostranné zameranie psychiky. Dotyčný kladie príliš veľkú dôležitosť na pracovný úspech, doslova ním podmieňuje pocit vnútornej spokojnosti. Tak sa naň upriami, že si ani nevšimne, ako mu postupne zo života odíde všetka radosť. Žije v zajatí plánovania, logických analýz a úvah o tom, ako čo najefektívnejšie dosiahnuť zisk. Paradoxne, keď napokon zisk príde, radosť sa aj tak nedostaví. Lebo treba zase plánovať, zvažovať a realizovať ďalšie projekty, ísť za ďalšími cieľmi. Tak to ide stále dokola. A keďže výsledok je aj pre tých najlepších plánovačov vždy do istej miery neistý, depresia sa postupne prehlbuje.



Liečenie zvnútra

Etikoterapia, ktorou sa zaoberá Beata Hlohovská, ponúka jednoduché riešenie s prekvapivo rýchlym účinkom. Stačí sa zamerať na vyššie etické princípy, ktoré zabránia zbytočným únikom mentálnej energie. Ako to v praxi funguje? Vraj si stačí osvojiť päť základných zásad.

Takéto riešenie sa napokon osvedčilo aj u Jany. Vrátila sa ku kreatívnemu písaniu a organizovanie koncertov si ponechala len ako vedľajšiu činnosť, od ktorej už nechce byť bytostne závislá. Pocit úľavy prišiel s týmto rozhodnutím takmer okamžite.


Keď duša kričí

Máte pocit, že sa občas meníte na hysterku? Možno by ste mali porozmýšľať prečo. Naučíme vás, ako bojovať s emocionálnymi výbuchmi.
Máte pocit, že sa občas meníte na hysterku? Možno by ste mali porozmýšľať prečo.
Dostali ste sa už niekedy do situácie, keď ste rozumom chápali, že potrebujete reagovať s chladnou hlavou, ale namiesto toho ste podľahli emocionálnemu tlaku a vybuchli ako pretlakový hrniec? Ak sa do podobných situácií dostávate len výnimočne a potom ich pomerne rýchlo dokážete rozdýchať, nie je to žiadna katastrofa.Horšie je, keď sa do nich dostávate často, dlho vo vás doznievajú a kazia vám radosť zo života. V takom prípade by ste sa zrejme mali vydať na hlbšiu cestu do svojho vnútra a pokúsiť sa nájsť príčinu svojich problémov.„Bohužiaľ, ľudia dnes radšej objavujú iné planéty, než by sa vydali na objavovanie samých seba,“ vraví etikoterapeutka Beata Hlohovská, ktorá sa v rámci svojho netradičného vedného odboru venuje skúmaniu súvislostí medzi dušou a telom.Niektoré ženy, ktoré sa dlhodobo zmietajú v negatívnych emóciách, siahnu po liekoch, aby sa im uľavilo. Táto cesta však vedie len k potlačeniu vonkajších príznakov, ale nelieči ložisko, z ktorého sa daný problém rozrástol do nezvládnuteľných rozmerov.

Nebojujte s citmi

Prvý krok k zlepšeniu môže prísť už vo chvíli, keď si uvedomíme, že naše pocity sú užitočnými signálmi, ktoré nás informujú o tom, čo sa v nás deje. „Signalizujú nám, či to, čo je v nás i okolo nás, je v poriadku, alebo nie,“ vysvetľuje psychoterapeutka Katarína Kárászová. „Ak sa im naučíme rozumieť a prestaneme sa ich báť, môžu nám priniesť veľa užitočných informácií. Poslúžia nám ako kompas, pomôžu nám orientovať sa vo svete v súlade so svojím vnútrom.“ Spracúvaním pocitov sa zaoberá vo svojej knihe Odvaha cítiť aj americký psychoterapeut Andrew Seubert. Odporúča pocit najprv len vnímať, venovať mu pozornosť, aby sme mu dokázali porozumieť a potom konať podľa toho, čo od nás vyžaduje, alebo ho jednoducho uvoľniť a prejaviť. Potlačenie toho, čo cítime, väčšinouveľmi nezaberá. Nespracovaná emócia môže byť síce rozumom na chvíľu vytlačená na vedľajšiu koľaj, ale časom aj tak vypláva na povrch.



Prečo nás všetci štvú?

Neposlušné deti, lenivý manžel, šéf, ktorý nás neustále sekíruje – možno sa vám zdá, že príčina negatívneho pocitu vychádza z iných ľudí a vy ste len obeť, ktorá je odsúdená, aby naveky znášala ústrky okolia. Snažíte sa vychádzať s ľuďmi, staráte sa o nich – a oni nič, vašu snahu berú ako samozrejmosť a akoby toho nebolo dosť, čím ste ústretovejšia, tým viac na vás naložia. Nečudo, že potom občas „vypeníte“. Dá sa vôbec vyjsť z tohto bludného kruhu? „V prvom rade by sme si mali uvedomiť, že nie je v našej moci meniť druhých ľudí a ani to nie je potrebné,“ tvrdí Beata Hlohovská. Vzťahy fungujú ako zrkadlo, odrážajú len to, čo zo seba vysielame. Jediný človek na zemi, koho môžeme skutočne zmeniť, sme my sami. Keď si tento fakt naplno uvedomíme, prestaneme sa zbytočne rozčuľovať pre to, čo robia druhí, a ušetríme tak kopu zbytočne vydanej energie. Mnohé ženy, ktoré majú sklony k hysterickým reakciám, vyvolávajú nezhody v partnerských vzťahoch. „Keď je žena zharmonizovaná, je v harmónii aj muž a vzťah funguje optimálne. V opačnom prípade vládne medzi nimi disharmónia,“ dodáva Hlohovská. Ak sme nežné a trpezlivé, muži z nás získavajú silu, ktorú nám potom vracajú vo forme zodpovednosti, bezpečia a starostlivosti. Keď však tieto typicky ženské vlastnosti nedokážeme partnerovi prejaviť, je tento pozitívny kolobeh výmeny energií narušený. Priepasť medzi partnermi sa prehlbuje. Dôležité je opýtať sa samej seba, prečo náš partner nespĺňa ideálnu mužskú rolu? Inými slovami, ak nie sme dostatočne ženské, nemôžeme čakať, že muž sa pri nás prejaví ako pravý chlap. Emancipácia nás často tlačí do situácií, v ktorých sme nútené správať sa ako muži a potlačiť svoj prirodzený ženský princíp. Tento tlak často pociťujú najmä ženy v riadiacich funkciách a na manažérskych postoch. Podľa Hlohovskej je to však len ilúzia: „Aj riadiť iných ľudí alebo viesť obchodné rokovanie môžeme tak, že využijeme svoje ženské vlastnosti – intuíciu a empatiu. To nás môže dokonca značne zvýhodniť oproti mužskej tvrdosti. Poznám veľa žien na vysokých postoch, ktoré sú veľmi ženské a práve preto úspešné.“ Podľa jej postrehov nám môže kultivovanie typicky ženských vlastností pomôcť reagovať vyrovnanejšie a ľahšie sa dopracovať k celkovej spokojnosti. Niekedy pomôžu aj obyčajné, typicky „babské“ drobnosti, ktoré potešia, ako napríklad nový účes alebo pekné šaty. Keď sa vďaka nim budeme cítiť ženskejšie, urobíme tak službu nielen sebe, ale aj svojmu okoliu, na ktoré budeme pôsobiť príjemnejším dojmom.



Jedlo a hormóny

Na naše emocionálne reakcie do veľkej miery vplýva aj endokrinný systém – žľazy s vnútornou sekréciou, ktoré ak nepracujú optimálne, organizmus je celkovo rozladený a my reagujeme podráždene. Najčastejšie sa nám to stáva v puberte, v čase menštruácie, počas tehotenstva a v klimaktériu. Čo sa dá robiť – ženské telo je po celý život vystavené rôznym hormonálnym búrkam. Rozhádať sa s každým v okolí len preto, že na nás doľahol predmenštruačný syndróm však nie je veľmi diplomatické, lepšie je porozmýšľať, ako nebyť otrokom svojej rozkolísanej hormonálnej hladiny. Beata Hlohovská radí vyskúšať odľahčenú stravu s obsahom nenasýtených mastných kyselín a využiť na hormonálne zharmonizovanie prírodné prostriedky a výživové doplnky, ako sú napríklad lecitín, včelia materská kašička alebo bylinky bohaté na fytoestrogény. Ženám v klimaktériu, ktoré bývajú podráždené pre pokles ženských pohlavných hormónov, pomôžu prírodné preparáty, ktoré jemne stimulujú žľazy s vnútornou sekréciou a z dlhodobého hľadiska pôsobia často lepšie ako hormonálna substitučná liečba. Rozhodne stoja za vyskúšanie skôr, než vezmete do úst prvú tabletku so syntetickými hormónmi. Emocionálna podráždenosť môže súvisieť aj s nedostatočnou funkciou štítnej žľazy. Na tento problém odporúča Beata Hlohovská jednoduchý prírodný recept – cesnakový obklad. Vyrobíme si ho tak, že vložíme do pohára ošúpané strúčiky cesnaku a zalejeme ich studenou vodou. Po chvíli, keď sa strúčiky vo vode vylúhujú, ponoríme do nej handričku, vyžmýkame a priložíme na hrdlo. Na to priložíme ešte jednu teplú handričku alebo zohriaty uterák a takto zabalené zostaneme cez noc.



Upracte si minulosť

Niekedy máme tendenciu precitlivene reagovať na určité situácie len preto, že v nás vyvolávajú podvedomú súvislosť s niečím, čo nás trápi z minulosti. Možno sme na to rokmi zabudli, ale kdesi v tmavých zákutiach našej mysle nás stále strašia pozostatky tejto nepríjemnej skúsenosti. „Ak sa veci nepodarí spracovať vtedy, keď sa dejú, môže dôjsť k náhlemu uvoľneniu nahromadenej emočnej energie pod vplyvom zdanlivo nepatrného podnetu, ktorý potom spustí emočnú búrku,“ upozorňuje psychoterapeutka Katarína Kárászová. Ak si teda všimneme, že zvykneme neadekvátne reagovať v určitých podobných situáciách, môžeme svoj problém vyriešiť len tak, ak odhalíme jeho pôvod. Keď si samy nevieme rady, môžeme vyhľadať pomoc odborníka, ktorý nám pomôže uvoľniť myseľ a nazrieť do podvedomia.
Ako zvládnuť emočný výbuch podľa psychoterapeuta Andrewa Seuberta



Následky nespracovaných emócií z hľadiska etikoterapie


Máte už svoju nástenku snov?

Podľa motivačnej literatúry stačí len pozitívne naladenie a ľudské túžby sa plnia samy od seba.
Podľa motivačnej literatúry stačí len pozitívne naladenie a ľudské túžby sa plnia samy od seba.
Na začiatku bol film s magickým názvom Tajomstvo, v ktorom Američanka Rhonda Byrne zúročila know-how viacerých motivačných koučov a expertov na pozitívne myslenie. Po ňom nasledovala jeho knižná verzia, ktorá sa vyšplhala na prvé priečky bestsellerov na celom svete. Jej hlavná myšlienka by sa dala zhrnúť asi takto: Ak budete dostatočne pozitívni, potom sa vám splní všetko, po čom túžite. Stačí len svojim snom veriť a denne si pripomínať, aké by to bolo úžasné, keby už boli splnené. Stačí si takýto stav predstaviť. Nezáleží na tom, či túžite po dokonalej postave, hromade peňazí, alebo vášnivej láske. Všetko máte v univerze plnom hojnosti na dosah. Treba len vysloviť želanie ako rozprávkový hrdina Aladin a vesmír sa zachová ako džin zo zázračnej lampy. Povie: Tvoje prianie je mi rozkazom a vyplní všetko presne tak, ako si to objednáte. Tento jednoduchý návod odštartoval hromadnú snahu o zhmotňovanie snov na všetkých kontinentoch. Ľudia si začali robiť nástenky želaní, na ktoré pripínali obrázky vysnívaných domčekov, áut, dokonalých tiel a iných túžobných objektov. A niektorým sa skutočne aj zadarilo.



Byt z nástenky

Andrej je mladý kaderník, ktorý si podľa vzoru Tajomstva urobil doma nástenku. Zavesil na ňu obrázok pekného dizajnového bytu, sexi ženy a luxusného kaderníckeho salónu. Takýmto spôsobom si chcel do života pritiahnuť nové bývanie, partnerský vzťah a lukratívny džob. Netrvalo ani pol roka a všetky priania sa mu splnili. Zoznámil sa s príťažlivou ženou, kamarát, ktorý sa odsťahoval do zahraničia, mu dal k dispozícii svoj luxusný byt a okrem toho dostal ponuku česať celebrity v televíznej šou, na ktorej zarobil slušný balík peňazí. Žeby Tajomstvo skutočne fungovalo? „Netuším, vlastne som od nástenky ani veľa neočakával,“ tvrdí Andrej. „Ráno som sa pozrel na obrázky, ktoré som na ňu zavesil, to bolo všetko. Počas dňa som vôbec na ne nemyslel. Som prekvapený, že to funguje.“ Je možné, že sa jeho túžby zhmotnili práve preto, že sa na nich príliš nelipol? Mnohým ľuďom, ktorí sa snažili oveľa viac, sa ich sny nevyplnili. „Poznám ženy, ktoré veľmi túžili po partnerovi, urobili všetko tak, ako sa píše v Tajomstve, a predsa neuspeli,“ tvrdí etikoterapeutka Beata Hlohovská. Niektoré zašli v snahe stotožniť sa so svojou túžbou tak ďaleko, že začali spávať v manželskej posteli, hoci bývali samy, do kúpeľne si poukladali pánske holiace potreby a do chladničky dali fľašu piva. Zbytočne. Čo robili zle?



Nie je túžba ako túžba

Podľa Beaty Hlohovskej je za každou nesplnenou túžbou blok v podvedomí. „Napríklad túžime po partnerstve, ale v podvedomí nás brzdí strach z mužov, ktorý sa v nás zakorenil v detstve, lebo sme mali despotického otca,“ vysvetľuje etikoterapeutka a dodáva, že takýto typ strachu je niekedy ťažké odhaliť. Môže súvisieť s dávno zabudnutými spomienkami. Nepríjemný pocit, ktorý sa s nimi spája, sme dávno pochovali kamsi hlboko. Myslíme si, že nás už nemôže ovládať, ale opak je pravda. To bol aj prípad tridsiatničky Vlasty. Navonok mala všetko, výborne vyzerala, dobre zarábala, a predsa si nevedela nájsť partnera. Svoj problém sa rozhodla riešiť psychoterapiou, až keď sa na jednom večierku zoznámila so šarmantným slobodným mužom, ktorý bol stelesnením jej predstáv o ideálnom mužovi. Prejavil o ňu záujem, no ona z nepochopiteľných dôvodov cúvla. Na terapeutických sedeniach vyšlo najavo, že v puberte ju sexuálne obťažoval starší brat. Mala pocit, že tento zážitok už nemá moc nad jej životom, ale mýlila sa. V hĺbke duše bratovi stále neodpustila.



Kedy budeme šťastní?

Keď zarobíme milión alebo zhodíme prebytočných desať kíl? Očakávania tohto typu nám môžu priniesť namiesto vysnívaného šťastia frustráciu. A vôbec nejde o to, či sa nám naše sny podarí, alebo nepodarí zhmotniť. „Keď si osvojíme životný postoj, podľa ktorého bude naše šťastie podmienené nejakou nenaplnenou túžbou, hrozí, že nebudeme šťastní nikdy, lebo prestaneme vnímať to dobré, čo môžeme oceniť v prítomnosti,“ myslí si Beata Hlohovská. Deštruktívne môžu byť aj túžby manipulatívneho charakteru, ak napríklad chceme, aby sa podľa nášho želania zmenilo správanie konkrétnej osoby. „Takýto zámer sa nám nepodarí zhmotniť bez toho, aby po zmene netúžila aj druhá strana,“ tvrdí Beata Hlohovská. Nedávno riešila prípad päťdesiatročnej Irmy, bývalej baletky. Pri jej náročnom povolaní sa jej podarilo vychovať len jedno dieťa, syna, pre ktorého sa trápi. Má totiž sklony k alkoholizmu a nedokáže si vytvoriť citový vzťah so ženou. Irma sa denne modlí za jeho pozitívny prerod. Bez akéhokoľvek úspechu. Mladík si totiž nemyslí, že by mal na svojom živote čokoľvek meniť a matkine túžby sú mu ľahostajné. Motivačné pomôcky v duchu Tajomstva etikoterapeutka odporúča používať len vo výnimočných prípadoch, napríklad ak prežívame náročné obdobie, z ktorého sa potrebujeme vymaniť. Dobrú službu nám môžu urobiť, keď nemáme dostatok energie na uskutočnenie pozitívnych zmien a využijeme ich ako podporu nejakej konštruktívnej činnosti. Pasívne čakanie na zázrak môže naopak viesť k uviaznutiu v nereálnych snoch, ktoré nemajú nič spoločné so skutočným životom. Práve ten by však mal byť pre nás hlavným zdrojom radosti. „Ak sa niekto nevie tešiť zo života dnes, nebude sa tešiť ani zajtra a žiadne zhmotňovanie snov mu v tom nepomôže,“ dodáva Beata Hlohovská.



Ako som si zhmotnila sen

Výtvarníčka Miroslava Longfield.

Od momentu, ako som uvidela webstránku amerického Vermont Studio Centra, ktoré ponúka stáže pre umelcov z celého sveta, spisovateľov aj výtvarníkov, tak som nemyslela na nič iné, len na to, ako sa tam dostať. Samozrejme, že mi v hlave vírili pochybnosti, veď medzinárodná konkurencia na získanie takejto stáže je obrovská, ale aj tak som mala v hlave predstavu, že sa mi to podarí. Doslova som sa na tom mieste videla. Potom som sa rozprávala s jedným známym, ktorý mi hovoril o Tajomstve. Rozhodla som sa túto knihu kúpiť, neskôr som si pozrela aj film. Odporúčajú tam napríklad vyrobiť si nástenku snov. Keďže som výtvarníčka a vizualizácia mi nerobí problém, tak to bola príjemná výzva. Pripla som si na stenu fotografie z Vermont Studio Centra, neskôr k nim pribudli obrázky New Yorku a ďalších miest a vecí, ktoré som si želala začleniť do života. Starú letenku Frankfurtu do Viedne som prepísala podľa rád z knihy tak, aby na nej bol New York. Odvtedy uplynuli tri roky. Medzitým som sa dostala na vysnívanú stáž, z Európy vtedy vybrali len dvoch výtvarníkov, jedným z nich som bola ja. V súčasnosti žijem a tvorím v Spojených štátoch.


Pohľad do seba je dôležitejší ako pohľad do zrkadla

Poznať seba samého znamená aj lepšie pochopiť svoje okolie. Od toho, ako vnímame sami seba, sa odvíja kvalita nášho života.

Poznať seba samého znamená aj lepšie pochopiť svoje okolie. Od toho, ako vnímame sami seba, sa odvíja kvalita nášho života.
Štyridsaťdvaročná obchodná manažérka Andrea sa cítila dobre v kolektíve, v ktorom pracovala, až do chvíle, kým tam nenastúpila energická Lenka a nezatienila ju svojím extrovertným prejavom. Vždy na seba dokázala strhnúť pozornosť ostatných, ľudí fascinovala svojou otvorenosťou a nápadným zjavom, takže hltali každé jej slovo. Všetci boli z Lenky namäkko, okrem Andrey. Tá jediná ju nemohla vystáť, v prítomnosti novej kolegyne doslova trpela, a to sa napokon negatívne odzrkadlilo aj na jej pracovnom výkone. "Nechápem, čo na tej Lenke všetci vidia, je to sebecká nula, ktorá sa len rada predvádza," povedala etikoterapeutke Beáte Hlohovskej, u ktorej hľadala radu, ako si s touto situáciou poradiť. Po niekoľkých sedeniach prišla na to, že príčina jej podráždenosti vyplýva z potreby byť obdivovaná okolím, ktorá pri výraznejšej kolegyni nemôže byť naplnená. "Ak nás niekto irituje svojimi povahovými vlastnosťami, tak nám väčšinou len ukazuje naše vlastné slabiny," vysvetľuje Beáta Hlohovská. Keď sa s nimi dokážeme vyrovnať, tak nám dotyčná osoba prestane prekážať. U Andrey to vyzeralo tak, že sa musela zbaviť potreby získavať od okolia neustále prejavy pozornosti a nepodmieňovať nimi pocit vlastnej sebahodnoty. Je to zvláštne, ale ešte skôr, než ukončila terapiu, jej kolegyňa Lenka dala výpoveď, dostala lukratívnu ponuku v inej firme. Andrea mala pocit, akoby jej život naschvál podsunul niekoho, kto ju mal zmeniť k lepšiemu, a keď sa tak stalo, odišiel, lebo táto životná lekcia už bola naplnená. Podľa Beáty Hlohovskej by sme takto mali postupovať vždy, keď stretneme niekoho, kto nás niečím vytáča. Prekáža vám, že je niekto neporiadny, nedochvíľny, pôžitkársky alebo vás hnevá len to, že má iný názor na život ako vy? Mali by ste si položiť otázku, prečo vo vás tá osoba vyvoláva podráždenie? Čo vám tým chce život povedať?



Čo je vnútri, ide von

Myšlienka, že vzťahy fungujú ako zrkadlo, ukazujú nám, čo je v nás nevyriešené, je veľmi stará. Už naše staré mamy hovorievali - podľa seba súdim teba. Z tohto uhla pohľadu môžu byť pre nás výbornou pomôckou k sebapoznaniu. "Ľudia si väčšinou neuvedomujú, aké dôležité je poznať samého seba," upozorňuje Beáta Hlohovská. "Nedokážu vedome pracovať s tým, čo majú vo svojom vnútri, a tak prežívajú život v mylnej predstave, že udalosti, ktoré sa im dejú, nemajú žiadny hlbší význam. Ale tak to nie je. Všetko, čím v živote prechádzame, nás môže naučiť byť lepším človekom, stačí len chcieť." Vonkajšie okolnosti, ktoré si podvedome priťahujeme, často vyplývajú z nášho vnútorného dialógu, ktorý vedieme sami so sebou. Stále si hovoríte akí sú ľudia okolo vás necitliví, ľutujete sa, lebo vás využívajú? Potom sa nemôžete čudovať, ak budete do svojho života priťahovať samých vypočítavcov. Myšlienky majú tendenciu zhmotňovať sa, preto si na ne treba dávať pozor. Spôsob, akým sa rozprávame sami so sebou, sa dá našťastie vedome korigovať. Ak si poviete, že odteraz sa budete k sebe prihovárať s láskou a úctou, automaticky vzrastie váš pocit sebaistoty a budete mať lepší pocit zo života. Váš pozitívny postoj sa napokon prejaví aj na pozitívnej zmene vonkajších okolností.



Zdanie klame

Teraz si možno poviete - je to síce pekná teória, ale u mňa nefunguje. Som dobroprajná osoba, najradšej by som sa rozdala, a predsa nedostávam od ľudí dosť lásky a uznania. Naopak, kam sa pohnem, všetci do mňa kopú. Taký bol prípad tridsaťpäťročnej Ľudmily, manželky agresívneho alkoholika. Vždy, keď videla svojho muža opitého, nesmierne ho ľutovala. "Chudák, je na mňa absolútne odkázaný, nevie sa o seba postarať," hovorila zakaždým, keď jej niekto povedal, že by od neho mala odísť. On jej pritom nadával, že keby bola lepšou manželkou, tak by nemusel piť. Dokonca ju pritom aj párkrát udrel. Prečo sa jej diala takáto krivda? "Ľudmila seba samú presvedčila, že je zodpovedná za manželovo nešťastie a dostala sa tak do pozície obete, z ktorej bolo len veľmi ťažké vymaniť sa," spomína Beáta Hlohovská, ktorá sa s nešťastnou ženou donedávna stretávala na terapeutických sedeniach. Spolu pracovali na tom, aby si uvedomila, že za alkoholizmus svojho muža nenesie žiadnu vinu, že je to len jeho vlastná zodpovednosť. "Išlo o to, aby Ľudmila prestala riešiť manželove problémy a viac sa sústredila na seba," dodáva Hlohovská. Keď sa jej to podarilo, pocítila prílev energie, aký už dlho nezažila. Jej muž ešte stále nie je v poriadku, ale už si dokázala vo vzťahu s ním vytýčiť zdravé hranice. Dala mu ultimátum - buď protialkoholické liečenie, alebo rozvod a za svojím rozhodnutím si pevne stojí.



Úniky energie

Na to, aby sme dokázali lepšie spoznať sami seba, treba mať okrem odhodlania aj istú vnútornú silu, a tá mnohým z nás chýba. Často ju totiž strácame v zbytočných sporoch s okolím, v bojoch s ľuďmi a s vonkajšími životnými okolnosťami. "Takéto správanie vedie vždy len k veľkým únikom energie," tvrdí Beáta Hlohovská. "Oveľa praktickejšie je prijať ľudí takých, akí sú a uvedomiť si, že tak ako my nesieme zodpovednosť za seba, aj oni sú zodpovední za svoje životy. Nemôžeme ich zodpovednosť preberať na seba." Ľudia, ktorí žijú podľa tejto zásady, majú paradoxne oveľa lepšie vzťahy s okolím ako tí, čo majú tendenciu stále sa zaoberať druhými. Je to preto, že majú predovšetkým dobrý vzťah sami k sebe.



Minikurz sebapoznania

Na ozdravenie svojich myšlienok môžete využiť jednoduchú techniku. Začnite vedome pozorovať svoje vnútorné hlasy. Čo vám hovoria, akým tónom sa k vám prihovárajú? Ak z nich cítite napätie, podráždenie, tlak, pokúste sa ich upokojiť. Povedzte im, že situácia, ktorá napätie vyvolala, je lekcia, ktorá vám prišla do cesty, aby ste ju pochopili, zvládli, a postúpili tak ďalej vo svojom osobnom vývoji. Keď sa vám takto podarí viesť vnútorný dialóg, ktorý prebieha vo vašej hlave, pocítite úľavu a získate energiu na pozitívne zvládnutie každej situácie.


Zbavte sa bolesti hlavy!

Ste jednou z 20 miliónov žien, ktorú čas od času silná pulzujúca bolesť hlavy s nevoľnosťou vyradí zo života? Skúste alternatívne terapie! Nesľubujú okamžité zázračné vyliečenie, ale pomôžu vám pochopiť, ako v organizme všetko navzájom súvisí a dokážu vás postupne a prirodzenou cestou zbaviť zdravotných problémov. Zažili sme to asi všetky. Klopkajúce kladivko v našej hlave sa ozve práve v tej najnevhodnejšej chvíli. Ak bolesti hlavy opakujú častejšie ako tri krát za mesiac a sú intenzívne, zabudnite na samoliečbu! Silné a opakujúce sa bolesti hlavy patria do rúk odborníka.



Príčiny bolesti hlavy musí zistiť lekár, najmä ak:

Migrény

Pre typickú migrénu je charakteristická pulzujúca bolesť na jednej strane hlavy, často sprevádzaná pocitom na zvracanie, niekedy aj samotným zvracaním. Zriedkavejšie sa vyskytujú problémy so zrakom a môže sa objaviť aj brnenie alebo necitlivosť tváre. Tieto príznaky majú dokonca spoločný názov - aura. Neliečený záchvat väčšinou trvá od 4 do 72 hodín. Ani vedci stále nemajú jasno o presnej príčine migrenóznych bolestí hlavy. Až 75 % ľudí trpiacich migrénou predstavujú ženy. Ženy majú totiž cievy, ktoré prehnane reagujú na rôzne spúšťacie momenty. Neliečená migréna je schopná nielenže postupne znížiť kvalitu nášho života, ale môže viesť aj k vážnejším dôsledkom – cievnej mozgovej príhode, životu nebezpečným infekciám zubov, aneuryzme, kóme alebo dokonca k smrti.
Aura migrény je komplex neurologických príznakov, ktoré môžu predchádzať bolesti hlavy alebo ju priamo sprevádzať, alebo sa môžu objavovať izolovane. Aura migrény vzniká v priebehu piatich až dvadsiatich minút a zvyčajne netrvá ani hodinu. Aura môže byť vizuálna, senzorická, motorická alebo môže ísť o kombináciu viacerých typov. Najcharakteristickejšia vizuálna aura migrény začína ako hmlistý bod zo stredu zorného poľa, potom nasleduje trblietajúce sa svetlo rôznych vzorov, ktoré sa rozširuje a zapĺňa väčšiu časť poľa. Neúplné ochrnutie, objavujúce sa v 40 % prípadoch, predstavuje druhú najbežnejšiu auru. Pričom meravosť začína na dlani, potom postupuje do ruky a preskočí na tvár, pery a jazyk.



Alternatívne metódy

Ak lekár vylúčil ako príčinu vašich bolestí hlavy vážne ochorenie, alebo máte stanovenú diagnózu migrény odborníkom neurológom, nemusíte do smrti užívať lieky proti bolesti. Skúste niektorú z alternatívnych liečebných metód. Veľmi dobré výsledky sa dajú dosiahnuť tradičnou čínskou medicínou, homeopatiou, terapiou shiatsu, či ich kombináciou s etikoterapiou. Trvalé užívanie liekov vedie k závažným vedľajším účinkom a len prevencia je kľúčovým faktorom k zvládnutiu pretrvávajúcich bolestí hlavy. A práve prevencia je dôležitou zložkou alternatívnych terapií. Aj tu sa však zverte len do rúk odborníka.



Tradičná čínska medicína

Tradičná čínska medicína vie výborne liečiť rôzne druhy bolestí hlavy. Na rozdiel od západných lekárov, ktorí v otázke príčin pretrvávajúcich bolestí hlavy nemajú jasno, terapeuti tradičnej čínskej medicíny vedia, že existuje dvanásť druhov bolestí hlavy z rôznych presne špecifikovaných príčin. Ak sa neodstráni pravá príčina, bolesti neustúpia. Dobrá diferenciálna diagnostika podľa tradičnej čínskej medicíny a správny výber akupunktúrnych bodov a bylinných receptov je nevyhnutný. Na klinike alternatívnej medicíny Terramedica musí klient najskôr prejsť dôkladnou diagnostikou. Terapeut určí druh a miesto existujúcich nerovnováh v organizme a zvolí individuálny postup, najvhodnejší práve pre vás.



Cesta k uzdraveniu

Prístup k liečeniu pretrvávajúcich bolestí hlavy vyžaduje akútnu a preventívnu terapiu. Akútne liečenie je zamerané na zastavenie bolesti hlavy, alebo zvrátenie bolesti, ktorá už začala. Vtedy úspešne pomáha akupunktúra. Keď klient trpí bolesťami hlavy krátko, stačí na odstránenie aj jedno, či dve sedenia. Pri pretrvávajúcich ťažkostiach treba na odstránenie problému počítať z dlhodobejšou terapiou. Preventívna liečba je zameraná na zníženie frekvencie a závažnosti záchvatov bolestí hlavy až do úplného vymiznutia. Dlhodobým riešením je liečba fytoterapiou a úpravou životného štýlu. Po určitej dobe podávania odvarov z bylinných zmesí sa organizmus začne vracať do svojej stratenej normy. Spočiatku práve pomocou bylín, ktoré ho k tomu nútia. Postupom času sa však dávka bylín pozvoľna znižuje a kontroluje sa, aby sa udržala „úroveň“ zlepšeného zdravia. Cieľom fytoterapie je, aby sa jedného dňa byliny vysadili úplne a človek ostal naďalej zdravý. Nejde teda o celoživotnú substitúciu, ale o výučbu organizmu. Za pripomenutie stojí, že klinika alternatívnej medicíny Teramedica má svoju vlastnú bylinkáreň, kde terapeutom predpísanú bylinnú zmes namiešajú a pripravia odvar. Užívanie odvaru je veľmi jednoduché, bylinkáreň vám dokonca zabalí jednotlivé denné dávky.

Ihličky sú naozaj natoľko tenké, že klient cíti len samotné prepichnutie pokožky, manipulácia vo vnútri je už bezbolestná. Všeobecne sa dá povedať, že ľudia, ktorí trpia prázdnotou alebo vyčerpanosťou, aplikáciu ihličiek nepociťujú ako bolestivú. Tí, ktorí majú syndróm plnosti, nahromadenie horúčosti, blokádu Čchi alebo krvi, pociťujú pri aplikácii ihly väčšiu bolesť alebo skôr niečo ako pocit tlaku. Číňania akupunktúru nepovažujú za bolestivú v pravom slova zmysle a na daný pocit pri vpichu akupunktúrnej ihly majú špeciálny výraz. Pri aplikácii ihly dokonca vyžadujú silnú manipuláciu, aby klienti pichanie cítili a efekt bol zaručený.



Etikoterapia

Jednou z častých príčin pretrvávajúcich bolestí hlavy býva, podľa tradičnej čínskej medicíny, blokáda energie pečene, ktorá sa premení na vnútornú horúčavu a stúpa do hlavy. Túto blokádu si ľudia spôsobujú často sami – silnými alebo opakovanými emóciami. Ako si s nimi poradiť, sa klienti môžu naučiť pomocou etikoterapie. Metóda veľmi dobre dopĺňa iné liečebné metódy, ale uplatní sa aj samostatne. Etikoterapeutka kliniky alternatívnej medicíny Terramedica Beáta Hlohovská vedie klientov k tomu, aby urobili samostatné rozhodnutia o zmene postojov, zvykov a vzťahov smerom k pravde, otvorenosti a rovnocennosti. Je, samozrejme, na klientoch, či si ponechajú staré zvyky, alebo sa rozhodnú, že s nimi zabojujú. Často pochopia, že je to oveľa dôstojnejšie, že sa môžu poučiť z vlastných chýb a uzdraviť sa.



Ďalšie možnosti

Máte skúsenosť, že záchvat bolestí hlavy vyvolala určitá potravina alebo kombinácia nejakých potravín? Podrobne otestovať potravinové intolerancie, umožňuje prístroj poslednej generácie BICOM OPTIMA. Biorezonančným meraním sa na klinike alternatívnej medicíny Terramedica zisťuje, okrem potravinových intolerancií, aj funkčnosť orgánov, prítomnosť akútneho zápalu, či degeneratívneho procesu v orgáne, prítomnosť baktérií, vírusov, plesní, alergických a toxických látok v tele. Po absolvovaní diagnostiky máte možnosť zo svojho jedálnička vynechať potraviny, ktoré váš organizmus netoleruje alebo absolvovať terapiu. Súčasťou biorezonančnej terapie na prístroji BICOM OPTIMA bude aj desenzibilizácia zistených potravinových intolerancií. Počet sedení záleží na stave a reakciách organizmu. Svoje možnosti pri liečbe bolestí hlavy ponúka aj homeopatia, ktorá vníma človeka ako celok a vychádza z faktu, že myseľ je úzko prepojená s fyzickými orgánmi. Dobre vybraný homeopatický liek vám umožní nielen zbaviť sa bolestí hlavy, ale dokáže liečiť myseľ aj telo. Stimuluje vlastné uzdravujúce sily organizmu a je najlepšou prevenciou proti chorobám. Účinok všetkých spomínaných alternatívnych terapií podporia masážne techniky ako shiatsu, tuina, abhyanga, indická protistresová masáž hlavy, reflexná masáž chodidiel a ďalšie.


Závislosť alebo láska?

Tieto dve formy spolužitia majú k sebe tak blízko, že ich niekedy veľmi ťažko rozoznať. Kde sú ich hranice?
Tieto dve formy spolužitia majú k sebe tak blízko, že ich niekedy veľmi ťažko rozoznať. Kde sú ich hranice?
Keď sa Anna prvýkrát stretla s Petrom, mala pocit, akoby sa prebudila po tisícročnom spánku. Jeho prítomnosť ju tak nabila energiou, akoby ju niekto strčil do elektrickej zásuvky. Obaja už mali po štyridsiatke a za sebou jedno nevydarené manželstvo, napriek tomu ich príťažlivosť, ktorá medzi nimi vznikla, tak nadchla, že zahodili všetku opatrnosť a nechali voľný priechod vášnivým emóciám. Už po dvoch mesiacoch sa rozhodli pre spoločné bývanie. Odvtedy už ubehlo desať rokov a puto, ktoré ich spája, je stále veľmi silné. Až také, že bez seba nedokážu vydržať dlhšie ako deň. Obaja sa vzdali rôznych individuálnych záujmov, len aby mohli spolu tráviť čo najviac času. Napriek tomu nie sú šťastní.
Peter sa rozviedol s prvou ženou pre početné nevery. A aj keď je Anne verný, stále cíti neodolateľné nutkanie podľahnúť pokušeniu zakaždým, keď vidí krásnu ženu. Ovláda sa len zo strachu, lebo myšlienka, že by mohol stratiť partnerku, na ktorej mu záleží, je preňho desivá. Anna vie o tom, ako sa cíti, preto ho každý deň preventívne kontroluje, s kým a ako trávi čas, keď nie sú spolu. Aby posilnila svoju pozíciu vo vzťahu, dobrovoľne si nakládla na plecia všetko, čo je spojené s praktickým chodom domácnosti. Platenie účtov, nákupy potravín, upratovanie – to všetko má pod palcom len preto, aby bola pre Petra viac dôležitá. Tiež to robí zo strachu. Nevie si predstaviť, že by sa zaľúbil do inej a odišiel. Tak ako to urobil jej bývalý manžel. Annin rozvod mal totiž rovnaký dôvod ako Petrov – mužovu neveru. Obaja sa cítia ako v pasci. Na jednej strane príliš lipnú jeden na druhom, nedokážu bez seba žiť, na druhej strane úzkosť, ktorú vo vzťahu pociťujú, ich občas doháňa k šialenosti.



Nemôžem bez teba dýchať

„Je to paradox, ale k ľuďom, s ktorými nás spájajú putá závislosti, cítime často väčšiu pripútanosť ako k tým, ktorí nás posilňujú čistou láskou,“ tvrdí etikoterapeutka Beáta Hlohovská. Obete závislosti sú často také posadnuté partnerom, že ich vnímanie reality sa zúži len na to, čo súvisí s ich vzťahom. Všetko ostatné akoby neexistovalo. Keď sa objekt ich túžby vzdiali, pociťujú niečo ako abstinenčné príznaky. Nemôžu dobre spávať, cítia sa vyčerpaní, dokonca môžu trpieť tráviacimi problémami, bolesťami hlavy alebo inými psychosomatickými poruchami. To všetko im signalizuje, že niečo s ich vzťahom nie je v poriadku. Prísť však na príčinu tohto chorobného stavu je často nad ich sily.



Hľadanie rovnováhy

Podľa Beáty Hlohovskej majú takéto vzťahy vždy jedného spoločného menovateľa – vznikli z potreby vyriešiť si v našom vnútri niečo, čo sa vychýlilo z rovnováhy. Môže to byť nedôvera voči mužom, ktorá sa zakorenila v Anne, alebo pocit zlyhania, ktorý v sebe nosí Peter. Poškodenia tohto typu môžu mať korene aj v detstve.
Petrov otec bol tiež typom neverníka, ktorý nedokázal dať pocit istoty svojej partnerke, a tak syn neskôr v dospelosti nevedomky prebral jeho model správania. Aby sa takto postihnutí ľudia mohli vyliečiť, je nevyhnutné prejsť určitou duchovnou očistou. Na začiatku je treba nastaviť si sám sebe pravdivé zrkadlo, priznať si, čo je v našom živote nedoriešené, čo nám bráni stať sa harmonickými ľuďmi, nájsť v sebe pocit istoty a bezpečia. A potom príde to najťažšie – schopnosť uveriť sebe samému, že to všetko dokážeme zvládnuť. Lebo kľúčom k vyliečeniu každej závislosti je zdravá sebadôvera. Ten, kto našiel sám v sebe zdroj šťastia a sily, nepotrebuje byť závislý od druhých, dokonca ani od tých, ktorých miluje.
„Závislí ľudia si často vynucujú vo vzťahoch prejavy lásky a ocenenia,“ tvrdí Beáta Hlohovská. „Často si navzájom hovoria, ako sa milujú, ako veľmi im na sebe záleží. Potrebujú to ako náplasť na svoje poškodené sebavedomie. A keď im partner takéto prejavy z nejakého dôvodu odoprie, bývajú podráždení, až agresívni. Sama som roky pracovala s obeťami domáceho násilia a môžem vám povedať, že za väčšinou prípadov bola práve závislosť vo vzťahoch.“



Jeden potiahne druhého

Anna s Petrom sa síce nebijú, ale ich podráždenosť sa prejavuje rôznymi drobnými hádkami a nezhodami. Často vznikajú vo chvíli, keď sa Anna snaží Petra kontrolovať, čo on vníma ako poníženie a vracia jej to tým, že neposlúcha jej príkazy. Potom ju prosí o odpustenie, kupuje jej darčeky na udobrenie a ubezpečuje ju, aká je preňho dôležitá. Podľa Beáty Hlohovskej majú obaja šancu zlepšiť kvalitu ich života len vtedy, ak sa aspoň jeden z nich pokúsi vnútorne zharmonizovať. „Dobrá vôľa jedného z partnerov robí zázraky,“ tvrdí etikoterapeutka. „Človek, ktorý sa dokáže zharmonizovať, automaticky prestane priťahovať partnerov s potrebou závislosti. Výsledok je potom taký, že partner, s ktorým žijeme, sa prirodzene tiež dostane do rovnováhy alebo ak aj naďalej cíti potrebu byť od niekoho závislý, sám od seba zo vzťahu odíde.“ Takéto rozchody nebývajú vášnivé, ľudia po nich dokážu byť ďalej dobrými priateľmi. Vedia, že ich už nespájajú spoločné potreby, a tak k sebe necítia vzájomnú príťažlivosť. To im umožní začať v živote nanovo a pokúsiť sa konečne nadviazať harmonický láskyplný vzťah. Podľa Beáty Hlohovskej ide o úplne inú kvalitu spolužitia. „Ak dvaja harmonickí ľudia vytvoria harmonické spojenie, necítia vo vzťahu žiadny tlak. Môžu si dovoliť byť takí, akí sú, bez akejkoľvek pretvárky a kŕčovitého snaženia. Cítia sa dobre spolu, aj keď spolu nie sú, lebo vedia, že sa jeden na druhého môžu spoľahnúť, veria tomu druhému rovnako, ako veria sami sebe,“ vysvetľuje etikoterapeutka. Takéto vzťahy bývajú požehnaním nielen pre tých, čo ich zažívajú, ale aj pre ich okolie. Ľudia z nich dokážu čerpať láskyplnú energiu dlhé roky aj potom, keď už pominie obdobie vášnivej zaľúbenosti. Ak sa budú chcieť Anna s Petrom dopracovať k takémuto výsledku, bude musieť ona uveriť, že je dostatočne atraktívnou a hodnotnou ženou, ktorá si dokáže udržať partnerovu lásku a on bude musieť presvedčiť sám seba, že nepotrebuje na zvýšenie vlastnej sebahodnoty obdiv každej ženy, ktorá prejde okolo. Postačí mu láska tej jednej, pre ktorú bude ochrancom a bude si môcť sám seba dostatočne vážiť. Kým sa tak stane, možno to ešte nejaký čas potrvá. Podstatné však je, že obaja sú pripravení pracovať na zlepšení. A to je vždy rozhodujúce.



Ste závislá?

Ak chcete vedieť, ako ste na tom so závislosťou vo vzťahu, pokúste sa odpovedať úprimne na nasledujúce otázky. Každé áno, ktoré pritom poviete, je varovným signálom, že by ste mali pracovať na svojom vnútornom vyrovnaní a pocite sebadôvery. Čím viac kladných odpovedí budete mať, tým viac je táto potreba naliehavá.


Jedlo ako útecha

Zajedáte smútok, únavu alebo sklamanie v láske? Trápenie spojené s jedlom nás dokáže obrať o radosť zo života. Ľudia závislí od jedla sú na tom podobne ako narkomani. Odkedy sa stala tridsaťpäťročná Anna matkou, pribrala vyše dvadsať kilogramov. Starostlivosť o dve malé deti ju obrala o chvíle voľna, ktoré mala predtým vyhradené na regeneráciu, takže sa cíti permanentne unavená. Aby ten pocit únavy prekonala, dotuje sa jedlom. Najradšej sladkým. Ráno si dá na vzpruženie kúsok koláča, poobede ďalší a večer pred spaním ešte ďalší. Nečudo, že jej kilá pribúdajú jedna radosť. Samozrejme, čím je ťažšia, tým viac sa cíti unavená. Jedlo jej problém nerieši, naopak, ešte viac ho zhoršuje. Občas si to Anna uvedomí. V takých chvíľach si nakúpi tabletky na chudnutie a zaháji diétu. Prestane si kupovať koláče. Ale vždy to vydrží len pár týždňov, potom sa zase vráti k starým zlozvykom a váha, ktorú krvopotne zhodila, je opäť naspäť. V podobnej situácii je aj štyridsiatnička Eva. Akurát že ju nepriviedla k nadmernému jedeniu únava, ale stres z manželstva. Žije totiž v permanentnom strachu, že ju opustí manžel. Keď ide s kamarátmi na pánsku jazdu, zaháňa záchvaty žiarlivosti pri chladničke. A je čoraz ťažšia a ťažšia. S každým novým kilogramom jej neistota ešte viac rastie. Zastaviť tento zhubný proces je však nad jej sily.



Jeme, aby sme zabudli

Milióny žien na celom svete sú vo veľmi podobnej situácii. Jedlo pre ne nie je zdrojom výživy, ale drogou. Chvíľkovým opojením, ktoré im umožňuje aspoň na chvíľu uniknúť od reality. „V tom je ich základný problém,“ tvrdí etikoterapeutka Beáta Hlohovská. „Keby prestali utekať samy pred sebou, okamžite by sa vyliečili.“ V praxi by to malo vyzerať asi tak, že by sa Anna zamyslela nad tým, prečo je stále unavená. Keby išla dostatočne hlboko do svojho vnútra, možno by zistila, že sa tam kdesi uhniezdil pocit, že ako matka nie je dosť dobrá. Preto sa tak veľmi snaží byť v starostlivosti o deti perfektná a preto je aj tak veľmi unavená. Eva by sa mala zase zamyslieť nad tým, prečo stále pochybuje o manželovej vernosti. Je na vine jeho nezáujem alebo jej sebapodceňovanie? Keby mala dostatok odhodlania a odvahy vidieť samu seba takú, aká je, zbadala by zúfalú ženu, ktorá je presvedčená o tom, že nie je pre svojho muža dosť atraktívna. Nedokáže si uvedomiť vlastnú hodnotu a tento problém sa v žiadnom prípade nedá vyriešiť jedlom.



Liečba závislosti

Ženy, ktoré trpia závislosťou od jedla, sú na tom podobne ako narkomani. Aby sa mohli vyliečiť, musia si najprv samy priznať, že majú vážny zdravotný problém. Tie, ktoré sa odhodlajú riešiť priberanie diétami, nikdy nič nevyriešia. Aj keby diétovali do konca života, jedlo bude pre nich stále hrozbou. Bez ohľadu na to ako bude kolísať ich hmotnosť. „Asketizmus má totiž tú istú príčinu ako nekontrolovateľné pôžitkárstvo,“ vysvetľuje Beáta Hlohovská. „V prvom prípade sa snažíme tvrdým odmedzovaním dostať pod kontrolu to, čo v skutočnosti nedokážeme kontrolovať, čiže samu seba. V druhom prípade demonštrujeme stratu sebakontroly nadmerným jedením. Oba prístupy k jedlu majú jedno spoločné - dávame nimi najavo, že v našom živote nie je niečo v poriadku.“



Cesta k sebe

Trápenie spojené s nekontrolovateľným jedením nás dokáže úplne obrať o radosť zo života. Keď sa naše myšlienky stále krútia len okolo toho, ako rady by sme si dali kúsok pizze alebo zmrzlinový pohár, je to peklo. Len čo si totiž svoj objekt túžby doprajeme, trápia nás výčitky svedomia, bojujeme samy so sebou. A nemá to konca. Američanku Geneen Rothovú dohnali podobné pocity na pokraj samovraždy. Až keď bola úplne na dne, tak si dokázala priznať, že jej hlavným problémom nie je jedlo, ale únik od reality. Rozhodla sa, že to zmení a podarilo sa jej to tak dokonale, že o svojej ceste k duševnej rovnováhe napísala knihu Ženy, jedlo a Boh, ktorá sa stala medzinárodným bestsellerom. Ako sa jej to podarilo?
„Treba sa zastaviť,“ píše. „Cítiť, čo cítite, vidieť, čo vidíte, vnímať, čo vnímate. Netreba utekať, ale bdieť bez toho, aby sme sa omamovali jedlom.“ Cesta k svojmu stratenému ja môže mať rôzne formy. Cez bdelé vnímanie svojich pocitov, toho, čo sa deje v nás, ale aj toho, čo sa deje naokolo. Keď pritom zapojíme všetky zmysly, zistíme, že svet je zrazu oveľa farebnejší. Stačí si len viac všímať, čo nám ponúka - vône, zvuky, farby... Je toho tak veľa. Stačí to len prijať. Bohužiaľ, súčasťou reality nie sú len príjemné zážitky. Vo svete je aj veľa negatívneho. Práve to nás priviedlo k nutkavému jedeniu. Čo s tým?
„Svet treba prijať taký, aký je, s jeho kladmi aj s nedostatkami,“ tvrdí Beáta Hlohovská. „Možno nie je dokonalý, ale iný k dispozícii nemáme.“ To platí aj o prijatí samej seba.
Beáta Hlohovská vedie ženy s poruchami stravovania k tomu, aby dokázali oceniť svoje dobré vlastnosti, ale aby prijali aj tie, ktoré považujú za zlé. Lebo aj keď ich osobnosť nie je dokonalá, inú nemajú. Musia sa naučiť s ňou žiť a prijať ju s láskou takú, aká je.



Bod zlomu

Gennen Rothová prirovnáva chvíľu, keď sa jej to podarilo, k duchovnému osvieteniu. Len čo sa rozhodla prijať samu seba, prišla nesmierna úľava a s ňou aj nové vnímanie vlastného tela. Keď ho lepšie spoznala, už ho nechcela trestať, chcela sa oň predovšetkým s láskou starať. Začala si viac všímať jeho potreby, vnímať, kedy je skutočne hladné a podľa toho ho vyživovať. Stačilo sa riadiť len svojím vnútorným vedením a nutkavá chuť na jedlo prešla akoby sama od seba. Príjemným vedľajším efektom bola strata nadmernej hmotnosti bez akéhokoľvek násilného obmedzovania. Kým prišiel zázračný bod zlomu, snažila sa sama seba čo najviac pýtať, zaujímať sa o všetko, čo sa s ňou počas života udialo. „Keď sme ochotné pýtať sa a zaujímajú nás naše pocity, nech už sú akékoľvek (hrôza, nenávisť či hnev), príde uvoľnenie,“ píše vo svojej knihe. „Pocity sa zmiernia, lebo k nim pristupujeme láskavo a otvorene, neodporujeme im a neodmietame ich.“ Inými slovami, keď prestaneme bojovať samy so sebou, príde mier a s ním aj nový, zdravší prístup k jedlu.


Zásady zdravého jedenia podľa Geneen Rothovej:


Prečo sa obetujeme

Asi každá z nás v živote zažije obdobie, keď sa musí postarať o deti, muža alebo starnúcich rodičov. Asi každá z nás v živote zažije obdobie, keď sa musí postarať o deti, muža alebo starnúcich rodičov. Schopnosť nezištne sa postarať o druhých je prirodzene zakorenená v ženskom pokolení. Bez nej by ľudstvo nebolo schopné prežiť. Náš svet by nemohol fungovať, keby sme neboli schopné vstávať v noci k plačúcim bábätkám alebo opatrovať chorých príbuzných. Za takúto službu neočakávame nijakú odmenu, vykonávame ju samozrejme, často dokonca s radosťou. Ženy, ktoré sa o niekoho starajú, sú často psychicky vyrovnanejšie ako tie, ktoré žijú len samy pre seba. „Schopnosť dávať bez nároku na odmenu je prirodzená ženská vlastnosť,“ tvrdí etikoterapeutka Beata Hlohovská a dodáva, že táto vlastnosť nemá nič spoločné s obetavosťou. Rozdávať starostlivosť s láskou, len preto, že nás teší pomáhať druhým, je jedna vec a obetovať sa na úkor vlastného zdravia a potrieb druhá. Žena, ktorá sa obetuje, ide za hranice svojich možností, a preto očakáva za svoju službu nejakú odmenu - chce, aby ju niekto pochválil, dal jej najavo, že ju má rád. A potom je sklamaná, keď ju nik neocení. Naopak tá, ktorá rozdáva starostlivosť prirodzene a nezištne, bez toho, aby ničila seba samu, je spokojná. Tento dôležitý rozdiel delí nás ženy na zatrpknuté chuderky, ktoré sa zodierajú pre blaho druhých, a na úspešné osobnosti, ktoré bez problémov vychovajú kŕdeľ detí, postarajú sa o senilnú babičku a popritom sa ešte stihnú tešiť zo života.



Kde sú príčiny

„Pre ženy, ktoré sa príliš obetujú, je charakteristické, že neustále uprednostňujú potreby iných pred svojimi. Je pre ne ľahšie obetovať sa pre druhého, ako sa niekomu postaviť alebo stáť na vlastných nohách,“ tvrdí psychologička Zuzana Podkonická. „Dokážu sa lepšie vyrovnať s tým, že sú vyčerpané, že nemajú na seba čas, že rozmýšľajú nad problémami iných, ako s tým, že by mali byť samy sebou, presadzovať sa a možno byť v neistote, riskovať konflikt alebo stáť na vlastných nohách.“ Aj podľa Beaty Hlohovskej by žena, ktorá sa dostala do pozície prehnane obetavej matky, partnerky alebo dcéry, mala hľadať príčinu vo svojom vnútri. Podľa nej sa takto správajú nevyzreté osobnosti, ktoré nemajú kladný vzťah samy k sebe. „Ak nemám rada seba samu, potrebujem zvonka nejakú spätnú väzbu, ktorá by mi potvrdila vlastnú hodnotu,“ vysvetľuje Hlohovská. „Keď sa obetujem, automaticky očakávam, že túto väzbu dostanem.“ Problém je, že pochvala v takýchto prípadoch väčšinou neprichádza.
Ľudia neradi chvália niekoho, kto sa so zaťatými zubami obetuje pre druhých. Inštinktívne cítia, že takýto postoj k životu nie je správny, hoci spoločnosť obetavosť často prezentuje ako pozitívnu vlastnosť. Obetavec nešíri okolo seba príjemnú atmosféru, a tak namiesto toho, aby ostatní k nemu prilipli, paradoxne, od neho utekajú. A to ho ešte viac utvrdzuje v tom, že si musí ruky-nohy zodrať, aby si zaslúžil lásku svojich blížnych.



Obetavosť ako tyrania

V extrémnych prípadoch môže obetavosť prerásť do tyranie. Postihnutá osoba robí za druhých aj to, čo by nemusela, len aby posilnila väzby medzi sebou a svojimi blízkymi. Podvedome túži po tom, aby ju potrebovali, aby boli od nej závislí a čo najviac ju milovali. A tak obskakuje svoje deti, manžela, rodičov, každého, na kom jej záleží, do roztrhania tela. Svojim najbližším tak lezie na nervy a sa od nej ešte viac odťahujú. Tento kolotoč nemá konca-kraja a v niektorých rodinách pretrváva aj celé desaťročia.
Beata Hlohovská nám vyrozprávala príbeh svojej sedemdesiatpäťročnej klientky, ktorá takýmto spôsobom tyranizovala nevestu: „Pani prišla za mnou s tým, že má za sebou hrozný život. Zodrala sa, aby postavila štyri domy pre svoje deti. Muž jej zomrel, takže všetko bolo len na nej. Teraz žije so synom a s nevestou a tá je taká nevďačná, že jej ani neodzdraví. Vôbec spolu nekomunikujú, hoci ona sa snaží vo všetkom jej pomáhať.“
Pravda však bola taká, že neveste sústavne neprimeraným spôsobom zasahovala do súkromia. Chodievala za ňou do kuchyne a kontrolovala všetko, čo varila. Bez opýtania jej ukladala veci v skriniach do stĺpikov. Nevesta z nej bola zúfalá, aby si ako-tak ustrážila posledný kúsok súkromia, prestala so svokrou komunikovať. Situácia v rodine sa mohla zlepšiť len v prípade, ak si staršia pani uvedomí, že urobila chybu. To si vyžadovalo niekoľko terapeutických sedení, najprv osamote, neskôr spolu s nevestou. Dnes je ich vzťah vraj o poznanie lepší, no všetkým zúčastneným to dalo poriadne zabrať.



Obetovala sa a on ju opustil

Veľmi smutné bývajú prípady žien, ktoré sa obetovali pre partnerov, ktorí ich napokon opustili. Štyridsaťpäťročná Lenka žije sama v prenajatom byte a hoci má vysokoškolské vzdelanie, živí sa ako opatrovateľka v Rakúsku, kde sa stará o osemdesiatpäťročnú babku, ktorá ju sekíruje od rána do večera. Jej bývalý manžel pracuje ako euroúradník v Bruseli. Dvadsať rokov sa mu starala o domácnosť, vychovávala ich spoločnú dcéru a sama si nič nedopriala. Ani nové šaty, ani kozmetiku, ani posedenia s kamarátkami. Napokon, v cudzine, kde posledné roky žila, ani nijaké nemala. Manžel si napokon našiel v práci milenku, kvôli ktorej sa s ňou rozviedol. Vraj si už nerozumel so ženou, ktorá zakrnela v domácnosti a podľa neho sa vôbec nerozvíjala. Po rozvode sa Lenka vrátila na Slovensko. Občas ju navštevuje dcéra, ktorá študuje v Bruseli. Keďže domácou paňou sa stala hneď potom, ako získala vysokoškolský diplom a vo svojom odbore nemala žiadnu prax, prihlásila sa do agentúry, ktorá dohadzuje slovenské opatrovateľky rakúskym klientom. Osud ju zavial k starej panej, ktorá od nej vyžaduje nadštandardnú obetavosť. Robí jej nielen opatrovateľku, ale aj spoločníčku, kuchárku, upratovačku.
Lenka sa zasa obetuje. Tentoraz nie pre rodinu, ale pre cudziu osobu. Je to len náhoda? Podľa Beaty Hlohovskej náhody v takýchto prípadoch neexistujú. Keď obetavec stratí toho, pre koho sa obetoval, nájde si nový objekt:
„Niektoré obetavé ženy v strednom veku, ktoré opustil manžel, si nájdu mladších partnerov, o ktorých sa chcú starať tak, ako boli zvyknuté v predchádzajúcom vzťahu. A potom sa čudujú, že to vôbec nefunguje.“ Láska medzi mužom a ženou nemôže nikdy fungovať na princípe obetavosti, ktorý ruší krehkú rovnováhu medzi dávaním a prijímaním. Ak je partnerstvo dlhodobo v nerovnováhe, skôr či neskôr zaručene skolabuje.



Všetko pre deti

Asi najťažšie je rozlíšiť hranice medzi prirodzenou starostlivosťou a obetavosťou vo vzťahu k deťom. Ruku na srdce, ktorá z nás by pre ne nechcela to najlepšie? Ak sa taká žena niekde nájde, ostatní ju označia za krkavčiu matku. Navyše deti bývajú rôzne - niektoré sú už odmalička samostatné, iné si vyžadujú o niečo viac starostlivosti, kým sa postavia na vlastné nohy. Podľa Beaty Hlohovskej je podstatné, aby matka nerušila prehnanou starostlivosťou osobnostný vývoj dieťaťa. „Niekedy musíme byť trpezlivé, nechať dieťa, nech si splní svoje úlohy, aj keď vieme, že my by sme to zaňho urobili rýchlejšie a lepšie.“ Múdra matka vie, že musí nechať dieťa žiť vlastný život. Možno sa v procese učenia neraz popáli, ale inak to nejde, ak chceme, aby z neho vyrástol samostatný jedinec. Napokon, heslo „ži a nechaj žiť“ by malo byť inšpiráciou pre každého obetavca. Ľudia, ktorí sa ním dokážu riadiť, nemusia nikdy pochybovať o tom, že ich druhí majú radi. Láska k nim prichádza bez námahy, akoby sama od seba.



Môže za to spoločnosť

Podľa Zuzany Podkonickej obetavosť nie je len vrodená vlastnosť. Vedie nás k nej výchova, vzor, ktorý sme odpozorovali od rodičov, náhľad na úlohu ženy vo svete. „Aj keď sa to pomaly mení, na Slovensku ešte v mnohých rodinách prevláda názor z minulosti, že žena je tá, ktorej hlavnou úlohou je obetovať sa, starať sa o druhých, prispôsobiť sa a byť silná. Od útleho detstva dostávame od spoločnosti odkazy, ako by sa dievča či žena mali správať a ako nie,“ myslí si psychologička. Etikoterapeutka Beata Hlohovská dodáva, že prehnane obetavé zvyknú byť aj ženy, ktoré v detstve získali dojem, že si musia zaslúžiť lásku rodičov usilovnosťou alebo dobrými známkami. Dospelí v nich v detstve vypestovali dojem, že láska, ktorú dostanú od druhých, nie je samozrejmá, že si ju treba niečím zaslúžiť.



Kde sú hranice?

Hranica medzi zdravou starostlivosťou a obetavosťou môže byť podľa Zuzany Podkonickej u každej ženy trochu iná: „Je to veľmi individuálne, ale určite netreba prekračovať hranice, keď sa žena prestáva cítiť dobre a ohrozuje svoje vlastné psychické a fyzické zdravie.
Tiež by si mala uvedomiť, že ak ochorie, nebude mať energiu pomáhať svojim blízkym.“ Etikoterapeutka Beata Hlohovsklá odporúča ženám urobiť si malý test:
„Keď prídete z práce unavená, nepustite sa hneď do varenia alebo upratovania, ale najprv si oddýchnite. Vezmite si obľúbenú knihu a ľahnite si na gauč. Ak to dokážete urobiť bez výčitiek svedomia, že ste niečo zanedbali, je všetko v poriadku. Keď vás prevalcujú pocity viny, je najvyšší čas sa nad sebou zamyslieť.“



Čo si myslíte o obetavosti

Podľa online ankety, ktorú sme uverejnili na webe www.zena.sme.sk, pokladá 61 % respondentov obetavosť za potrebnú vlastnosť, ale len vtedy, ak obetavec nezničí sám seba. Viac ako tretina - 37 % si myslí, že ide o peknú vlastnosť, ktorá svedčí o pevnom charaktere. Len 2 % opýtaných uviedli, že obetavosť je podľa nich nepochopiteľná charakterová črta, lebo v prvom rade by mal byť zodpovedný každý sám za seba. Pokiaľ ide o hranice, za ktoré by obetavosť nemala zájsť, ide o individuálnu záležitosť. 48 % respondentov sa napríklad v rodine zapojí do domácich prác, aj keď bojuje s únavou. Rovnaký počet opýtaných uviedol, že ak sú unavení, dohodnú sa s ostatnými členmi rodiny, že si svoj podiel odpracujú neskôr. 15 % nechá bez výčitiek svedomia pracovať za seba svojich blízkych.


Ako prežiť sviatky bez rodinných sporov

Nie v každej rodine sa ľudia tešia na Vianoce. Tam, kde nie sú vyjasnené vzťahy, sa s blížiacimi sviatkami stupňuje napätie.
Keď sa Mária vydávala za Romana, vedela, že má napätý vzťah s bývalou ženou. Verila však, že časom sa ostré hrany obrúsia a postupne sa situácia vyrieši. Stal sa však pravý opak. Roman mal so svojou expartnerkou malého syna, ktorého si pravidelne brával cez víkendy. S tým bol zrazu, odkedy sa oženil s Máriou, koniec. Jeho bývalá žena tvrdila, že pre dieťa by mohli byť stretnutia s macochou traumatické, nesúhlasila s tým, aby chodilo do Romanovej novej domácnosti. Viackrát sa preto pohádali, názor však nezmenila. Roman mohol chodiť so synom na ihrisko, do kina, na výlety, ale domov si ho brávať nesmel, inak by riskoval hysterický výstup od bývalej.



Vianočné trampoty

Spor sa vyhrotil na Vianoce, keď bolo treba riešiť, kto bude s kým sedieť za štedrovečerným stolom. Napokon sa všetci zhodli na tom, že najdôležitejšie je, aby mal Romanov syn pri sebe oboch rodičov, a tak Mária ostala doma sama. „Bola som v piatom mesiaci tehotenstva a na Štedrý večer som sa pozerala na rozprávky v televízii,“ spomína. „Hormóny mnou lomcovali, slzy mi tiekli po tvári. Takto som si svoje prvé Vianoce po svadbe nepredstavovala.“ O rok bolo všetko ešte horšie. Mária nechcela tráviť Štedrý večer sama s bábätkom, Romanova bývalá žena však tvrdila, že keď bude jej syn počas tejto citlivej chvíle bez otca, bude to pre neho tragédia. „Nemohla som si pomôcť, mala som pocit, že nám to robí naschvál,“ tvrdí Mária.



Riešenie?

Roman túto dilemu napokon vyriešil tak, že absolvoval najprv jednu štedrú večeru s bývalou a hneď potom ďalšiu so súčasnou manželkou. Prvá bola naňho nahnevaná, že sa nezdržal dosť dlho a druhá sa zase urazila, lebo prišiel podľa nej neskoro a navyše takmer nič nezjedol, keďže už nebol hladný. S blížiacim sa termínom ďalších Vianoc sa problém zase vyostruje. Mária už odmieta deliť sa na Štedrý večer o manžela. „Chcem, aby sme mali Vianoce ako normálna rodina,“ vraví. Romanova bývalá zase vraví, že jej syn aj tak trpí tým, že nemá doma otca, preto by ho mal mať pri sebe aspoň na Vianoce.



Deti ako zbraň

„Najhoršie je, ak dospelí začnú v neusporiadaných rodinných vzťahoch využívať deti ako zbraň,“ tvrdí etikoterapeutka Beáta Hlohovská. Presne to sa totiž podľa nej v trojuholníku Márie, Romana a jeho bývalej ženy deje. Obidve ženy argumentujú v boji o Štedrú večeru šťastím svojich detí. Nejde im však v skutočnosti o niečo celkom iné?
Vianoce sú nepochybne nielen sviatkami pokoja a mieru, ale aj depresií a vyhrotených vzťahových problémov. Najmä tam, kde vzťahy nie sú vyčistené. „Treba si uvedomiť, že každý boj je v takejto situácii vopred prehraný,“ upozorňuje Beáta Hlohovská.
„Realita je taká, že buď budú mať pekné Vianoce všetci, alebo nikto.“ Samotný Štedrý večer nemáva s príčinou takýchto sporov nič spoločné. Podľa Hlohovskej si treba uvedomiť, že na Vianoce síce ľudia reagujú citlivejšie ako zvyčajne, ale podstata ich problémov je niekde inde. Väčšinou v tom, že im ide viac o vlastné dobro než o dobro rodiny ako celku. V prípade Romana, jeho bývalej a súčasnej ženy ide o to, že kým sa zúčastnené strany nenaučia žiť spolu v mieri, budú stále narážať na spor záujmov. „Ak im ide naozaj o záujmy ich detí, mali by si v prvom rade uvedomiť, že sú to súrodenci, aj keď nevlastní a že je dôležité, aby si našli k sebe cestu,“ upozorňuje etikoterapeutka.



Čo je a čo nie je rodina

Keď sa rozhodneme žiť s niekým, kto má deti z predchádzajúceho manželstva, treba vždy rátať s tým, že rodinné vzťahy budú vyzerať inak ako v klasických rodinách. „Jednoducho treba prijať spolu s partnerom aj jeho bývalú ženu a deti, inak to nebude fungovať,“ tvrdí Beáta Hlohovská.
Keď sú ľudia v takýchto netradičných rodinných zväzkoch dostatočne zrelí, môžu podľa etikoterapeutky vytvoriť fungujúcu širokú rodinu, chce to však istú porciu nadhľadu, tolerancie a vzájomného súcitu, najmä s tými najmenšími, ktorí sú najviac zraniteľní. „Deti, ktoré vyrastajú v komplikovanom rodinnom prostredí, si so sebou nesú traumy niekedy až do dospelého veku, môže ich to poznačiť na celý život,“ varuje Hlohovská. Všetko sa odvíja od toho, do akej miery sú emocionálne zrelí ich rodičia. Ak si budú navzájom stále niečo jeden druhému dokazovať, navzájom sa obviňovať a bojovať, deti budú napätie, ktoré pritom vznikne, do seba nasávať ako špongia a celkom iste ich to negatívne poznačí. „Oveľa rozumnejšie je potlačiť svoje ego a v záujme vytvorenia dobrých vzťahov byť otvorení vzájomným dohodám,“ radí Beáta Hlohovská. „Rodinu tvorí vždy skupina ľudí, ktorí sú ochotní navzájom sa podporovať. Ak sa stavajú jeden proti druhému, tak nie sú schopní vytvoriť dobré zázemie na výchovu detí. Aj keď žijú pod jednou strechou.
Naopak, aj keď sa ich cesty rozídu, ale po ľudskej stránke zostanú voči sebe lojálni, môžu bez problémov vychovať zdravé životaschopné deti.“



Dohoda je vždy možná

Podľa Beáty Hlohovskej by mali Mária, Roman a jeho bývalá žena hľadať v prvom rade takú formu spolužitia, ktorá by nevytvárala napätie a umožnila ich deťom žiť v harmonickom prostredí.
Nezáleží pritom na tom, či budú všetci spolu sedieť za štedrovečerným stolom, alebo každý zvlášť. Ich deti by mali vyrastať s vedomím, že všetci dospelí v ich netradičnej rodine sú ľudia, ktorým na nich záleží a o ktorých sa môžu oprieť.
Mária s Romanom sú tomuto modelu naklonení, ale stále narážajú na odpor Romanovej bývalej ženy. Má takáto situácia vôbec nejaké riešenie?
Podľa Beáty Hlohovskej by si Roman s Máriou nemali pestovať nevraživosť voči žene, ktorá zostala sama s dieťaťom a zjavne s tým nie je vyrovnaná. „Mali by jej obaja dať, aj keď je to možno ťažké, najavo súcit a dopriať jej toľko času na vyrovnanie, koľko potrebuje. V každom prípade by mali voči nej aj napriek jej nezrelému postoju prejaviť súcit. Takáto situácia sa nikdy nedá uzdraviť nenávisťou, len láskou a porozumením. Niekedy to chce možno trochu viac trpezlivosti, ale treba si uvedomiť, že práve to nám dáva možnosť pracovať na sebe a byť lepšími ľuďmi,“ dodáva etikoterapeutka.



Manuál na riešenie vianočných sporov


Keď sme na Vianoce sami

Rozžiarený vianočný stromček, všade plno darčekov, pohoda v kruhu najbližších. Takýto je tradičný obraz Vianoc. Bohužiaľ, pre tých, ktorí trávia Štedrý večer osamote, zostáva len nedosiahnuteľným ideálom.
Štyridsaťdvaročnú Annu priviedla do psychologickej poradne depresia, ktorú dostala krátko pred Vianocami. Priateľ Martin, s ktorým posledné tri roky roky trávila Štedrý večer, jej totiž oznámil, že tento rok nebudú môcť byť spolu. Má totiž smrteľne chorú matku, o ktorú sa musí starať, pre ňu to budú zrejme jej posledné Vianoce. Aby k nim Anna prišla, je vraj celkom vylúčené, u nich doma to teraz vyzerá ako v nemocnici a ťažko chorá žena reaguje podráždene na každého, okrem Martina. Anna je jedináčik, slobodná a ešte k tomu sirota. Jej rodičia sú už niekoľko rokov po smrti, zomreli počas autonehody. S blížiacim sa Štedrým večerom ju čoraz častejšie prepadávajú stavy úzkosti. Keď vidí v televízii predvianočné reklamné šoty plné šťastných, ideálnych rodiniek, je jej do plaču. Napriek tomu, že už dlhšie býva sama, lebo Martin, ktorého považuje za svojho partnera, žije a pracuje v inom meste, ešte nikdy sa necítila taká osamelá. Ako má zvládnuť ťažký pocit, ktorý na ňu dolieha?



Sviatky podľa šablóny

Etikoterapeutka Beáta Hlohovská si myslí, že ľudia ako Anna trpia najmä preto, lebo na nich doliehajú zaužívané predstavy o takzvaných „ideálnych“ Vianociach. „Tie šablóny si vytvárame sami, s podstatou sviatkov to nemá nič spoločné,“ vysvetľuje.
„Jednoducho si vezmeme do hlavy, že na Vianoce má byť pekne upratané, navarené, napečené a okolo nás musia byť blízki ľudia, s ktorými si vymeníme darčeky a spolu si vychutnáme magickú atmosféru Štedrého večera.“
Keď nás život dotlačí do situácie, na hony vzdialenej od tejto šablóny, cítime sa vykorenení. Možno sa začneme pýtať sami seba, či sme sa do tejto šlamastiky nedostali vlastnou vinou. Alebo začneme pátrať po príčinách svojho nešťastia v minulosti, prehodnocovať život a vzťahy k ľuďom. Negatívne pocity sa na seba začnú nabaľovať ako postupne rastúca snehová guľa, až kým nás neprivalia s takou silou, že nás to zlomí a prepadneme depresii.



Šťastie je v našich rukách

Predvianočné obdobie je čas, keď asi najviac ľudí vyhľadáva pomoc u psychológa alebo na linkách dôvery. Ako by mal postupovať dobrý terapeut, ktorý sa snaží povzbudiť obete nešťastných Vianoc? Podľa Beáty Hlohovskej im treba vysvetliť, že byť obeťou nie je vôbec nevyhnutné.
„Je to všetko otázka slobodnej vôle,“ zdôrazňuje. „Človek vždy vníma svet tak, ako je nastavená jeho myseľ. Dobrá správa je, že program, ktorý nám beží v hlave, môžeme kedykoľvek ľubovoľne zmeniť.“ Ako sa to dá dosiahnuť? Podľa Beáty Hlohovskej je v moci každého z nás prežiť Vianoce ako sviatky lásky, pokoja a mieru bez ohľadu na to, či ich strávime v kruhu blízkych, alebo osamote. Pokojná atmosféra v tichých vyzdobených uliciach, rozprávkový televízny program bez agresivity a násilia, polnočné omše v kostoloch – to všetko máme k dispozícii aj keď sme sami.
„Keď prestaneme zameriavať pozornosť na to, čo nás delí od predstavy ideálnych Vianoc, a upriamime sa na hlavné hodnoty týchto sviatkov, nebudeme mať najmenší dôvod na smútok,“ tvrdí Hlohovská. Keď ustane všade naokolo bežný zhon a ľudia sa posadia za štedrovečerné stoly, máme ideálnu príležitosť na hľadanie vnútorného mieru. Je to jedna z najmagickejších chvíľ v roku, keď sa oveľa ľahšie hľadá cesta k harmónii, ako keď sme ponorení do bežného pracovného rytmu. Keď sa nám podarí naladiť na pozitívnu vianočnú vlnu, dobré pocity sa na seba začnú nabaľovať rovnakou rýchlosťou ako tie negatívne. Postupne budú rásť, až kým nás napokon neutvrdia v tom, že bez ohľadu na to, či sme na Vianoce sami, alebo nie, dokážeme vnímať samotné sviatky ako niečo krásne a výnimočné.



Urobte si dobre

Ak vás nemá kto počas Štedrého večera rozmaznávať, vždy existuje možnosť rozmaznať samého seba. Psychológovia radia osamelým ľuďom, aby boli predovšetkým k sebe dobrí a na sviatky si dopriali niečo, čo bežne nemávajú. Exkluzívnu večeru, dobrú značku vínka alebo čokoľvek, čo ich poteší a dá im aspoň na okamih pocit výnimočnosti. Nemá vám dať kto darček? Obdarujte sa sami. Ak nie materiálnou vecou, tak aspoň dobrým pocitom. Nešťastnej Anne poradila Beáta Hlohovská, aby sa na Vianoce obklopila knihami obľúbených autorov a pustila si filmy, na ktoré počas roka nemala čas ísť do kina. Ochota urobiť to ju možno počas týchto Vianoc dovedie k novej dimenzii sebapoznania. Možno zistí, že šťastie je viac vecou vnútorného nastavenia ako vonkajších životných okolností. Ak to pochopí, tak jej osamelé Vianoce nebudú pre ňu prekliatím, ale požehnaním.

Boli ste už sami na Vianoce?

O svoje skúsenosti s pocitmi samoty počas vianočných sviatkov ste sa s nami mohli podeliť na stránke www.zena.sme.sk. Vôňu Outspoken Intense by Fergie od Avonu posielame Patrícii Balážovej z Bratislavy.
Ani v tom najhoršom sne by mi nenapadlo, že tohtoročné Vianoce ostanem sama, bez môjho milovaného priateľa, s ktorým som už vyše tri a pol roka. Nečakane a neprávom sa dostal tam, kde nie je sloboda, a tak mi neostalo nič iné, len sa presťahovať z nášho podnájmu naspäť k rodičom. Nesiem to ťažko, toto budú moje najťažšie Vianoce. Spolu sme si ich plánovali, tešili sa na ne, vraveli sme si, ako budeme ozdobovať stromček, kupovať darčeky, čo budeme variť... Utešuje ma len myšlienka, že to budú síce prvé, ale dúfam, že aj posledné Vianoce bez mojej milovanej lásky.
Patrícia Balážová, Bratislava
Počas prvého roku môjho manželstva som strávila Vianoce v nemocnici, keďže sa mi 21. decembra narodila dcéra Terezka. Mala slabú detskú žltačku, tak sme išli z pôrodnice domov až po sviatkoch. Aj som si vtedy poplakala, lebo som musela byť celý čas bez manžela.
Jana Laššová, Trenčín
Pred dvomi rokmi som si povedala, tak ako mnohí mladí ľudia, že Vianoce nestrávim s rodinou, ale s priateľmi. A tak som sa deň pred Štedrým večerom vybrala sama na chatu na východnom Slovensku, kde ma mali čakať moji známi. Moje cestovanie však nedopadlo tak, ako som si predstavovala. Autobus meškal, vlak sa pokazil a napokon som uviazla v Ružomberku, ubytovaná u cudzích ľudí a celkom sama. Bola to najsmutnejšia noc v mojom živote. Odvtedy každé Vianoce trávim s rodinou a vychutnávam si každučký okamih.


Partnera si vyberá žena!


Čoraz viac chlapov žije s oveľa staršími partnerkami: Odborníčka má na to svoj názor. Žiaden predpis na zmysluplné partnerstvo neexistuje - hovorí etikoterapeutka Beáta Hlohovská.
Hladinu československých šoubiznisových vôd už „nejaký piatok“ víri Hana Gregorová (63). Energická herečka vždy priťahovala mužov ako magnet a výberom partnera aj dnes dokáže niektorým ľuďom zdvihnúť krvný tlak. Zamladi sa do nej až po uši zamiloval o dvadsať rokov starší Radek Brzobohatý (+79) a teraz, keď má po šesťdesiatke, jej šarmu nedokázal odolať o tridsaťdva rokov mladší Ondřej Koptík (32).
Vzťah so starším mužom spoločnosť ako tak dokáže tolerovať. Aj keď, i v tomto prípade si herečka vypočula obvinenia, že s Brzobohatým si začala kvôli kariére. Teraz, keď sa zasnúbila s tridsiatnikom, opäť si mnohí ťukajú na čelo a nedokážu si vysvetliť, čo na nej ten mladík vidí.
Model vzťahu staršia žena a mladší muž totiž rúca naše zabehnuté stereotypy, ktoré si prenášame ešte od svojich praprapredkov a chránime si ich ako oko v hlave. „Žiaden predpis na zmysluplné partnerstvo“ neexistuje. Poznám veľmi veľa žien, ktoré nie sú na očiach a majú takýto vzťah. Dokonca spolu žijú už dlhé roky a musím povedať, že takéto partnerstvá sú veľmi vyrovnané. Keď sa pozrieme na páry, kde je muž mladší a žena staršia, čím sú spolu dlhšie, rozdiel zaniká,“ vysvetľuje etikoterapeutka Beáta Hlohovská, s tým, že vzťah musí dávať zmysel v prvom rade ľuďom, ktorí ho žijú, nie ich okoliu.
Aj im to funguje. Slová etikoterapeutky potvrdzujú aj známe dvojice, ktoré sú spolu už roky. Zdena Studenková s Braňom Kostkom tvoria pár viac ako dvadsať rokov! Herečka je od dirigenta staršia o sedemnásť rokov a keď spolu začínali, mnohí si mysleli, že ide o krátkodobý románik a Zdenkin úlet. Dnes je nad slnko jasné, že je za tým oveľa, oveľa viac.
Henrieta Mičkovicová (49) a Alexander Bárta (40) tiež vyzerajú ako rovesníci aj napriek tomu, že Henrieta je o deväť rokov staršia. Funguje im to už dvanásť rokov a spolu majú aj dcéru Esther. Alexander už dávnejšie priznal, že viac menej od začiatku vedel, že Henrieta bude matkou jeho detí.
Do manželstva s výrazne mladším mužom sa odhodlala vstúpiť aj Zora Czoborová (49). Peter Illiaš (35) je jej manželom dva roky, no poznali sa už dávno predtým. Zora je zrelá žena a uvedomuje si, že túžba po otcovstve môže Petra prevalcovať. Ak sa tak stane, je ochotná nechať svojho milovaného muža, aby mohol nasledovať nové šťastie po boku inej ženy. Tomu sa povie ozajstná láska.
Aj Martin Chodúr (26) s priateľkou Ivonou (41) sa nedali znechutiť rečami a dnes sa spolu tešia z polročného syna Martina. Sú spolu už päť rokov a pre speváka zatiaľ neexistuje žiadna iná žena, s ktorou by chcel zdieľať svoj život.
Čo ich priťahuje? Beáta Hlohovská tvrdí, že do partnerského vzťahu vstupuje ako prvá ženská energia. Znamená to, že ženské podvedomie rozhoduje o výbere partnera. „Keď žena, na základe svojich životných skúseností sa stane vnímavou, zodpovednou za svoje prežívanie, má prirodzenú radosť zo seba a svojho života ,vyžaruje silnú magickú ženskú energiu, na ktorú muži reagujú, aj keď je žena staršia. Títo muži už vedia kto sú, nepotrebujú si nič dokazovať a nepodliehajú vonkajším nálepkám alebo pozlátkam. Chcú žiť autentický, pravdivý život. Mužovi, ktorého zaujme staršia žena, nejde o to, aby sa ukázal niekde s modelkou a ohuroval svoje okolie. Je vnímavý a spokojný sám so sebou, nepotrebuje odobrenie od ostatných. Potrebuje plnohodnotne žiť so ženou, ktorá mu je rovnocennou partnerkou. Nie je podstatné, ako bude jej telo vyzerať o desať rokov. Lebo to ani nevie a nezaujíma ho to. Nie je v kŕči z toho, čo povie rodina a okolie. A buď si je vedomý toho, že otázku vlastnej rodiny má žena už uzavretú, alebo naopak, ešte stále je žena vo veku, kedy si môžu spolu založiť rodinu,“ vysvetľuje odborníčka.
A čo sa skrýva v ženskej energii, ktorá muža poblázni? „Nesebecky milujú svoj život a seba a všetko čo robia, robia preto, že chcú, nie preto, že sa to od nich očakáva.“ Takže ak chcete, robte večeru, ale s láskou a nech to teší v prvom rade vás. Ak na to nemáte chuť a rozčuľuje vás to, prenesie sa to aj do vzťahu. Vtedy sa na večeru vykašlite a robte to, z čoho bude vaša energia pozitívna a verte mi, že ten váš prežije aj s „mastným chlebom s cibuľou,“ dodáva s úsmevom etikoterapeutka.
Bez predsudkov vám bude lepšie... Tí, čo búrajú zaužívané stereotypy, a nie je to iba otázka vzťahov s výrazným vekovým rozdielom, na seba upriamujú pozornosť a stávajú sa terčom hodnotenia. Odborníčka však upozorňuje, že pre vlastný pokoj duše by sme sa týchto zlozvykov mali zbaviť. „Mohli by sme sa naučiť prijímať ľudí okolo nás tak ako žijú, bez súdenia, hodnotenia a posúdenia. Pretože keď naskočíme na náš vzorec hodnotenia, že by veci mali fungovať podľa nejakých 'pravidiel' a neprijmeme realitu takú, aká je, čo urobí dokonalý vesmír? Naučí nás to pochopiť, ale na vlastnej koži. Pozorujme ľudí bez vinenia, kategorizovania, odsudzovania… Bude nám všetkým ľahšie. Nevieme, čo kto prežíva a dokonca nevieme dosť ani o vlastnom živote,“ uzatvára Beáta Hlohovská.

Pre © 2018 SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, a. s., Martina Korbašová (11.09.2016).

Letné lásky

Leto sa pomaly končí a s ním aj letné lásky. Prečo je to tak, že vzťahy z dovoleniek dlho nevydržia?
To je veľmi individuálne a nepovedala by som všeobecne, že vzťah závisí od ročného obdobia. Ide skôr o to, ako je človek nastavený počas dovolenky sám voči sebe. Ale áno, poznám ženy, ktoré sú celý rok nastavené na to svoje profesionálne úspešné Ja a v lete, keď s tým počas dvoch týždňov seknú, potrebujú sa uvoľniť formou, že si dožičia pozornosť mužov. Ony síce tvrdia, že je to len taký „výbeh“, ale vždy sa za tým skrýva ilúzia a rozprávka, že ten vzťah bude pretrvávať.

A prečo by nemohol?Môže samozrejme, ale nie vtedy ak do toho ideme s očakávaním, že na ulovenie niekoho mám iba pár dní. Nedávno u mňa bola jedna dáma a veľmi bola sklamaná z toho, že zatiaľ čo jej kamarátka na mužov šťastie má, ju chcú všetci iba na jednu noc. Bola veľmi prekvapená, dokonca cítila hnev, no neuvedomila si, že to spôsobuje ona sama. Ako žena má totiž úplne potlačené seba vnímanie. Má ho nastavené iba na hodnotenie smerom zvonka. Ak ju niekto odobrí, napríklad nejaký muž tak sa ako žena cíti dobre. No ak niekto prejaví nezáujem, jej seba hodnotenie je nulové. Je závislá od vonkajšieho prejavu a to je zlé.

Každá žena sa chce páčiť a asi jej padne dobre ak ju muž pochváli...
To je niečo iné. Ak ste si istá sama sebou, padne vám to síce dobre, no nie ste na tom závislá. Dôležité je, dobre sa cítiť sama vo svojom tele, bez toho aby vám to nejaký muž povedal. A potom si ho naozaj pritiahnete. Oni totiž načítavajú ženskú energiu a o čo viac je žena v sebe ukotvená, je spokojná a šťastná, to je tá chémia čo ich priťahuje.

To znamená, že žena ktorá nemá muža nie je vlastne spokojná sama so sebou?
Veľa žien nemá muža preto, že nechce, veď predsa naše šťastie v živote nezávisí od toho či máme vzťah alebo nie. Vzťah nás šťastnými neurobí.

Ale ľudia riešia u psychológov väčšinou vzťahy.
Iba navonok. No vždy je to o tom, vyriešiť hlavne seba samého. To, že som vo vzťahu, ale nie som šťastná neznamená, že je na vine ten partner. On je iba naše zrkadlo.

Čo vlastne znamená to zrkadlenie v reálnom živote. Žena sa stará o rodinu, varí, perie, je mužovi verná a on si nájde inú. Keby mu nastavovala zrkadlo mal by robiť to isté nie?
A aká je milujúca sama k sebe? Najprv je muž, potom deti potom práca a kde je ona? Pretože ona nie je v plnosti lásky sama k sebe. A ani on nie je k nej tým pádom. To, že varí, perie stará sa? No a čo? Pokiaľ to nerobí ona sama spokojná s tým, že to robí s láskou a plná lásky to sú len nejaké naučené vonkajšie prejavy. A muž nám len odráža náš vzťah k samej sebe.

To znamená, že keď muž udrie ženu, tak je vlastne ona na vine?
Áno. K žene, ktorá je spokojná sama so sebou a šťastná sama so sebou pristúpi muž, ktorý jej tú hodnotu a cenu prejaví zvonku. Čiže muž, ktorý ženu udrie jej iba prejavuje, ukazuje to akú má ona sama k sebe cenu, hodnotu, úctu. Ak nemám sama k sebe dôveru, neverím, že to všetko okolo seba tvorím ja, iba som stále nejakou obeťou života, tak ten život mi to ukazuje a muž mi iba zrkadlí to, ako tou obeťou som. Iba mi ju potvrdí. Aj na základe agresivity.

Mnoho mužov ale chce starostlivú manželku…
Starostlivá neznamená, že všetkým slúžim, ale radosť z toho, že to môžem urobiť. Ak nemám chuť variť večeru, tak ju neurobím. Urobím ju vtedy keď mám chuť pripraviť ju z radosťou a s láskou. A keď nie, tak s radosťou a láskou objednám pizzu a nemám za to pocit viny. Ak ho mám, tak už som iba vo vzorci očakávania sklamania, vytváram si bolesť a to zrkadlo mi to vráti. Ani sa mi nikto nepoďakuje, ja tu robím jak chudera a oni to berú ako samozrejmosť…

Minule mi známa hovorila, že jej partner sa jej dva dni zo služobky neozval a keď sa ho opýtala prečo, jeho odpoveď bola, že ho to ani nenapadlo…Aj na to asi máte iné vysvetlenie ako tá žena:-)
Predpokladám, že bola nahnevaná, ale mala by byť šťastná. Ten chlap ju poctil tým, že ju má tak jasnú a ukotvenú vo svojom živote, že sa nemusí hlásiť ako taký školáčik a utvrdzovať ako je v jeho mysli. Skutočná láska, láskavé srdce nie je majetnícke, vlastnícke, ale prajúce. Ego je majetnícke. Chce sa potvrdzovať, kontrolovať, porovnávať, súdiť a trestať. Ale koho vždy potrestáme? Iba seba. To ak niekoho trestáme je emočný jed pre našu pečeň a naše obličky. To znamená ak vám muž povie, že sa vám dva dni neozval, pretože ho to ani nenapadlo tak to je neuveriteľná pocta a z jeho strany, dôkaz, že máte naplnený vzťah.

A zo strany jej keď je nahnevaná?
Závislosť. A závislosť nesúvisí s láskou, ale s egom. Keď sa budete držať závislosti, to je začiatok konca vzťahu. V harmonickom vzťahu nemusia mať dvaja ľudia rovnaký názor ale ani neútočia jeden na druhého.

Často sa stáva, že zo vzťahu akoby vyprchala láska, zostáva prázdno. Prečo sa to deje?
Lebo sme v disharmónii a ten druhý nám to odráža. Ak lásku vnímame ako stav, že sa vydám, mám dve deti a splnila som úlohu, ten partner mi to odráža a vzťah končí. Ale ak som v harmónii, vnímam lásku ako nikdy nekončiaci proces, tak to cítim aj od toho druhého. Nepotrebujem aby ma niekto držal za ruku, hovoril mi že ma miluje a nepotrebujem ani vášnivý sex.

Vášeň je teda vo vzťahu niečo povrchné?
Je to ego. Dostali sme ho do daru na to, aby sme sa mali cez čo vyjadriť. Malo by byť ale naším sluhom, nie pánom. Ak totiž začne riadiť nás, tak sa dostávame do stavov, ktoré nás prevalcujú a potom ľutujeme, ospravedlňujeme sa, cítime sa zle.

Existuje niečo ako chémia? Často ľudia zostávajú aj s partnerom, ktorý sa k ním nespráva úplne vhodne...
Áno, vo fyzike priťahuje jedna vibrácia druhú. A existuje to aj v živote. Je to o energii. Môže byť žena, ktorá dobre varí, stará sa a muž si vyberie inú. Logicky by si mal vybrať tú starostlivú a ale to by iba prekryl vzorcami. Po čase by bol ale sklamaný. Žena by mu síce všetko urobila, ale po čase ho už nebaví. Do vzťahu - žena a muž vstupuje prvá energia ženy. Čiže ak to môžem nazvať tak jednoducho a dám to do fyziky, žena si vyberá muža.

Ešte jedna otázka? Dá sa na vzťahu pracovať, polievať ho ako kvetinku aby kvitol?
Nie. Ako môžete polievať zrkadlo? Pracujte na sebe nie na vzťahu a potom bude fungovať.